I´m here :D

30. září 2017 v 17:36 | Shiora |  Ideas
Som fakt hrozna bytosť XDDDDD Už som tu strašne dlhú dobu nebola XD Dobre tak nwm aká bude aktivita. Či veľká or mala or new blog or nič. Ja už sľubovať nebudem (v tomto som hrozna). Nechcem dávať nádeje aj keď iba na 14% verím že niekto si to prečíta a čaká na mňa XDD. Ospravedlňujem sa všetkým čo čakali a možno čakajú na pokračovanie stories.
Premýšľala som čo budem robiť a potom prišiel email. Blog môže byť zrušený... .Dalo mi to nejaký impuls a začala rozmýšľať čo je naj. ... Stále nwm XDDD Nwm čo tu bude atď. Asi tu na tom blogu budem sama (moja family je neaktívna XD). Keby že sa tu ukážu story tak ich musím prepísať. Vtedy všetko bolo Fairy Tail, Fairy Tail a Fairy Tail. Fairy Tail ma držal niekoľko rokov a som vďačná. Ale už mam väčší rozhľad v animu ako som mala. Príde mi už blbosť pridávať OC do iných animu.
Teraz k mojím kresbám... mno... ono sú hrozne :DDDD Ale kebyže som ich tak nekreslila tak.. to sa nedá :DDD Každý sa musí rozvíjať (áno sú talentovaný ľudia). Mala som ročnú pauzu a to som nekreslila vôbec nič spoločného s anime. Teraz ma viac bavia zvieratá, ľudia ... Verím že keby že teraz nakreslím Lucy(fairy Tail) tak isto by vyzerala :D Dobre mno už nwm o čom viac informovať.

Tak ja idem Vaša Shiora
 

Merry Christmas

29. prosince 2015 v 20:50 | Shiora |  Drawings on paper
Viem že je to neskoro, ale Veselé Vianoce!

Leopard calendar

29. prosince 2015 v 20:47 | Shiora |  Drawings on paper (Other)
Toto je vianočný darček pre moju mamu. Leoparda som bodkovala zlatou fixkou.
 


Chameleon

9. prosince 2015 v 16:00 | Shiora |  School works
Jedna s mojích prác do školy

I live!!!

30. listopadu 2015 v 21:13 | Shiora |  Ideas
Gomene že som tu tak dlho nebola, ale bolo toho na mňa veľa. Cez tento týždeň budem pokračovať 30 days drawing challenge, ale už nebudem kresliť všetko ale iba nejake témy :D S Dream come true neviem čo bude, či sa do toho pustím ešte tento rok. Mám trochu blbu náladu na písanie story. Ale pokúsim sa. Tak ja sa s vami lúčim. Oyasumi :)
gif, cute, and girl image

30 Day Drawing Challenge

20. září 2015 v 11:46 | Shiora |  Ideas
Viem že mám kresliť každy deň ale nemám toľko času na to. Takže to bude vychádzať keď budem mať čas :D Dúfam že to dokončím do konca roka :DDDD A Koudinkaa sa ku mne pripojila :)


SB?

26. srpna 2015 v 23:44 | Shiora |  Ideas
"Beriem už len výnimky!" A to sú:
- priatelia ktorých poznám už iných str
- str ktoré sa mi páčia
Musela som k tomu pristúpiť lebo už začínam mať veľa SB. A nechcem byť niekoho SB a navštíviť ho raz za mesiac. Ale zase často navštevujem str ktore ma zaujali su nad "..." na tie dve nové si ešte zvykám :D
Gomene keď niekoho urazím ale inak to nejde :D

My past/ Shiora

25. srpna 2015 v 11:46 | Shiora |  One-shots
Narodila som sa do bohatej a veľkej rodiny. Keď som mala 3 narodil sa brat. Otec bol démon ktorý využíval ľad ako svoju zbraň. Mama bola tiež démon ale ako svoje zbrane používala meče. Vyrastala som vo Fiore. Mali sme dvojposchodový dom s malou záhradou, príjemnými susedmi a hlavne ďaleko od mesta.
Keď som mala 6 som sa začala učiť vyrábať veci s ľadu. Vtedy chodili rodičia na veľa misii a u nás bola často teta.

V 9 rokoch to všetko začalo. Jedného krásneho večera nám dakto zaklopal na dvere. Otvorila som ich a pre do mnou boli 4 postavy ktoré mali zbrane. Mama ma chytila a odtiahla od nich. Zakričala nech utečieme preč. Niekoľko hodín sme sa skrývali pred nimi. Keď sme išli po lese cítila som vôňu rodičov. Rýchlo sme išli za nimi, ale keď sme prišli už boli na to veľmi zle. Prišli sme ku nim. Brat rýchlo išiel ku mame a objal ju. Prišla som za ocom a jeho posledné slova boli "Milujem vás" to iste vravela aj mama. Potom už omdleli od straty krvi. Brat vyzeral lepšie ako ja aj keď som bola strašia o 3 roky tak som bola slabšia ako on. Nevedela som zastaviť tie slzy ktoré mi tiekli, ani tu bolesť. Cítila som malé ruky ktoré ma objali, pozrela som sa naňho a objala ho viac. Zrazu sme počuli hlas tety. Hneď nás odtiahla preč od nich. Išli sme pomaly a opatrne do hlavného domu. Ani neviem ako ale ocitla som sa sama. Bála som sa pohnúť a aj dačo povedať. Celá som sa triasla s toho strachu. Ruky som si dala k sebe, ale cítila som tekutinu ako mi kvapka s rúk. Pozrela som sa na ruky a uvidela krv. Chytila som sa za hlavu a začala rýchlo dýchať. Počula som kroky ako idú ku mne ale nemohla som zareagovať. Tie ruky ma surovo chytili a zhodili na zem. Už som videla veľké pazúre ako sa ku mne približujú ale dakto ich odrazil. Pozrela som sa tam ale videla som len postavu. Chytil ma za ruku a utekal zo mnou preč. Ocitli sme sa pred trochu menším domom ako je náš. Vošli sme dnu, zavrel dvere a rozsvietil. Pozrela som sa naňho a uvidela chlapca v mojom veku s ktorého išla uspokojivá aura. Odišiel preč s miestnosti. O chvíľu sa vrátil aj lekárničkou. "Neboj sa. Už si v bezpečí" mierne sa usmial a podal mi ruku. Ja som ju pomaly prijala. Ešte stále som sa triasla. Odviedol ma na koberec a sadli sme si. Začal mi ošetrovať rany ktoré som si všimla až teraz. "K-kto si?" spýtam sa strašne tichým hlasom. "Nagito" povie pri ošetrovaní. Keď už mám všetko ošetrené donesie mi čaj. Keďže mám sucho v ústach tak ho prijmem. Celú noc sme sa rozprávali. Keď som už bola unavená tak mi doniesol deku a vankúš a ľahol si ku mne na deku. Aj keď som už menej bola vystrašená, nevedela som zaspať a vtedy vravel "Neboj ja ťa ochránim." Slabo som sa usmiala a zavrela oči.
Cez niekoľko rokov sme sa veľmi s blížili. Každý deň sme boli spolu. Učili sme sa spolu zlepšovať v bojoch a chodili na misie. Pridala sa k nám Kristína. Obdivovala som ju vedela hovoriť s ľuďmi a nepozerať pri tom na zem. Čo som ja nedokázala. Nagito, Kristína a moja rodina boli jediný s kým som vedela hovoriť normálne. Aj moja sila bola slabá, aj keď mi Nagito hovoril že sa zlepšujem ja som si to nemyslela. Zase Kristína stále hovorila že by som mala pridať. Často sme sa po misií chodili niekam najesť. Väčšinou to skončilo tak že som mala dajakú štipľavú polievku, Kristína dajaké mäso a Nagito sa pridal ku mne. Ale keď som jedla u Nagita tak som musela zjesť aspoň trochu kuracieho mäsa. Brat bol s tetou. Ta ma chodila často navštevovať keďže som chcela bývať sama.

V 12 keď ku mne prišiel brat tak som bola šťastná že ho konečne vidím po takej dlhej dobe. Ale musela som ísť s Kristínou a Nagitom trénovať. Keď sme sa vracali tak som sa pozrela za seba ale nebola tam Kristína. Chcela som to povedať Nagitovi ale nemohla som sa pohnúť. Zacítila som jej vôňu za sebou a meč na krku. Chcela ma zabiť. Už mi tiekla krv po krku ale Nagito ju odstrčil odo mňa. Dal ma za seba. Nechápala som čo sa deje a potom som to videla. Čiernu auru okolo jej tela. Začali proti sebe bojovať. Chcela som urobiť dačo, ale jeden s chlapcov ktorý boli na jej strane mal môjho brata. Rýchlo som sa vybrala k jeho smeru ale predo mnou sa objavil ešte jeden chlapec. Bojovali sme spolu. Do toho boja som dala čo najviac sily som vedela. Keď som ho konečne porazila uvidela som svojho brata ako leží na zemi v krvi. Chytili ma dve ruky a nedovolili mi ísť ďalej. Pokúšala som sa o to ale nešlo to. Vedela som že to bol Nagito kvôli jeho vôni. Objímal ma. Keď som sa už konečne dostala z jeho objatia. Rýchlo som utekala za ním ale už bolo neskoro. Bol mŕtvy. Spadla som na kolená a začala plakať. Nechápala som prečo ma chcela Kristína zabiť, prečo ma nechcel Nagito pustiť a prečo práve on. Prišla som ku nemu a začala som slabo do jeho hrude udierať. Keď som prestala tak ma objal a povedal "Keby som ťa tam pustil zomrela by si ty"
"Ale keby si ma pustil tak by som ho zachránila" objala som ho späť
"Už sa nedal zachrániť" povedal a začal ma upokojovať.

Po niekoľkých dňoch som išla sama na misiu. Chcela som čo najrýchlejšie zosilnieť. Keď som prišla do Fiore videla som Nagita s taškou. Zablokovala som mu cestu. Pozrel sa na mňa. Chcel ísť ďalej ale ja som mu to nedovolila.
"Kde ideš?" poviem ticho ale tak aby to počul.
"Musím odísť" ani sa na mňa neotočí.
"To ma chceš opustiť aj ty!? Najskôr rodičia, potom Kristína, brat a teraz ty!?" zakričala som naňho.
Nič nepovedal, len ku mne pristúpil a objal ma.
"Prosím, neopúšťaj ma" začnú mi ísť slzy. Oddiali sa odo mňa aby mi utrel slzy. Do ruky mi dá náhrdelník. Taký malý kameň na šnúrke.
"Mám ťa rád" povie mi a týmito slovami sa otáča a odchádza preč. Ja tam stojím a nič nehovorím.

Cez týždeň som skoro vôbec nebola vonku. Nevedela som odísť s domu. Bála som sa, bola som sama. Zrazu som začula zvonček. Pomaly som vstala a vyrobila si z ľadu zbraň. Otvorila dvere a už som bola pripravená že zaútočím ale pre do mnou stála Soňa. Pustila som meč a rýchlo ju objala.

Od vtedy som si vravela že sa začnem učiť používať meče, zlepším svoju tvorbu ľadu a naučím sa používať démonskú podobu.
V 15 sa zo mňa stala Nicoty (Princezná démonov). A prestala som prejavovať city. Jediný na koho som sa kedy usmiala od tej doby je iba môj kocúr.

Finding my true feelings 02

22. srpna 2015 v 10:06 | Shiora |  Chapters
Prišli sme ku mne domov a hneď ako prvé začal Oliver pobehovať po celom dome.
"Konečne si môžem sadnúť" sadne si na gauč Shiro a začne zívať. Soňa sa k nemu pridá. Ja to nechám tak a idem sa rýchlo osprchovať.

Dám si šortky, krátke tričko a idem do obývačky kde sa už rozprávajú Shiro a Soňa.
"Sisi-chan čo si tam tak dlho robila?" povie a začne ma preskúmavať pohľadom. Ja mu mám chuť streliť facku. Shiro sa na mňa usmeje. Rýchlo si sadnem na zem do tureckého sedu. Odkašlem si.
"Dobre zajtra o 8 ráno ideme" zatvorím oči. Asi takú polhodinu sa rozprávame o vrahovi ktorého máme chytiť. Začnem zívať tak sa rozhodnem si ísť ľahnúť.
"Oyasumi" poviem a idem do svojej izby.

Ráno

Poobtieram si oči a zívnem. Pozriem sa okolo seba a na mojej posteli spí Oliver. Potichu vstanem a idem do obývačky.
"Oha "zívnutie" yo" pozriem sa na Shira ktorý spí na gauči. Pohľad mi padne čiernu fixu. Moja myseľ zablúdi ako už maľujem niečo na jeho tvár ale skôr ako sa pohnem a zoberiem si tu fixku potrasiem hlavou a idem do kuchyne. Nalejem si jablkový džús. Začnem hľadať v chladničke plesnivý syr a maslo. Hneď si ich zoberiem do ruky a položím na pult. Zoberiem chlieb a urobím si tie najlepšie raňajky. Keď vrátim syr a maslom do chladničky všimnem si palivu omáčku. Rozžiaria sa mi oči a hneď ju schmatnem a dám na chlieb. Rýchlo to zjem a idem pomaly a potichu do svojej izby sa pripraviť. Otvorím dvere a hneď idem ku skrini nájsť nejaké veci na oblečenie. Oblečiem si hneď prvé veci ktoré uvidím. Dôkladne si učešem svoje vlasy, zoberiem si náhrdelník s kameňom ktorý som si včera musela dať dole keď som sa šla sprchovať. Dám si okolo pásu pochvu a do nich svoje dve krásne meče. Prídem k čiernej koženej taške a dám si ju okolo pleca. Pozriem sa na mobil a je tam skoro 7 hodín ráno.
Za dverami počujem dupot, pomaly chytím meč pripravená ho vytiahnuť. Otvoria sa dvere a moje oči sú plne očakávania že to bude niekto zlý ale.
"Sisi-cháááááán! Zaspali-" pozrie sa na mňa Shiro cez už otvorené dvere. Potom na meč ktorý držím. Začne sa cítiť trápne, viem to aj bez toho aby som to cítila.
"Do 5 minút budeš stáť pred dverami pripravení na odchod!" poviem naštvane a obídem ho. Pomaly otvorím dvere od hosťovskej izby ale nikde Soňu nevidím. Ani veci tu nemá. Asi už je v obývačke. Pôjdem a tam už obidvaja sedia a čakajú na mňa.
"Môžeme ísť?" spýta sa Shiro a pozrie sa na mňa a nechápavo pozerám na neho, ešte pre chvíľou bol hore celý zapáchajúci, strapatí a v pyžame.
"Áno" poviem po tichu. Obidvaja vstanú a idu k dverám. Pozriem sa rýchlo či mám všetko. Keď som si všetko skontrolovala a zobrala čierny plášť mohli sme vyraziť.

Dôjdeme do lesa v ktorom by mal byť. Nepovedali ani aké je jeho meno. Jediné čo vraveli je že je to vraj jednej veľmi významnej osoby. Nemám rada keď mi do očí klamu a ja to musím prijať kvôli rozkazu od najvyššej. Zavrčím. Naozaj to nemám rada. Snažím sa ukľudniť a myslieť len na svoj cieľ. Na nič len svoj cieľ. Som rada že sme sa rozdelili, aspoň budem lepšie počuť keď bude blízko. Idem pomaly a hlavne potichu po svetlo zelenej tráve ktorá má na sebe ešte kvapky vody. Veľké stromy ma obklopujú všade kde idem. Započujem sa do toho krásne ticha. Stres a strach idú preč s môjho tela. Už je to dlho čo som naposledy chodila po lese. Počujem šuchotanie lístia pri miernom vetre. Započujem tam aj praskanie vetvičiek ktoré sú na zemi. Otvorím oči a rýchlo sa za tým hlukom vyberiem a hlavne čo najtichšie. Môj nos zacíti prah. Ešte zrýchlim aby mi nemohol uniknúť. Ucítim ale aj inú vôňu ale tej nebudem dávať veľkú pozornosť. Zmení smer ale rýchlo sa spamätám. Čím ďalej tým je ta vôňa bližšie a bližšie. Až som už úplne blízko a rozhodnem sa skryť hore na strome. Uvidím tam človeka s veľkou taškou. Pripravím si obidve meče do rúk a čakám na dobrú príležitosť. Stále sa pozerá okolo seba ako keby dačo čakal. Už vidím že je pripravený zase odísť ale ja rýchlo zareagujem. Skočím zo stromu a zatlačím ho ku stromu. Jeden meč má pri krku a druhy držím keby tu bol niekto ďalší ale to čo uvidím má prekvapí. Predo mnou stojí človek ktorého chcem najmenej vidieť.
"Nagito" poviem potichu. Pozrie sa prekvapene na mňa a zostane stáť omámený.On vidí len kapucňu. Som rada že som si ju nechala aspoň nevidí môj vyraz.
"Čo tu vi dvaja robíte?" Obidvaja sa pozrieme na Soňu. Ja meč ani trochu nepovolím.
"Nakoniec ho chytil Shiro. Takže sme skončili" Usmeje sa a otočí sa na odchod. Ja sa otočím na Nagita ale ešte stále neviem čo mám robiť. Nedokážem pohnúť rukou a urobiť ani jeden malý škrabanec alebo ju odložiť lebo keby som to urobila je tu možnosť ho už zase neuvidím a už nebudem mať šancu ako túto.
"Nagito ide s nami Sisi" rýchlo sa na ňu pozriem.
"Takže mu radšej neubližuj" začne pomaly odchádzať a ja konečne pohnem s rukou ale nedobrovoľne a meč si zasuniem na späť. Otočím sa na stranu ktorou ešte vidno Soňu a odchádzam preč ale tak aby som počula jeho kroky za sebou. Ktoré už o chvíľu počujem. Vydýchnem si. Ale ešte stále mi strašne rýchlo bije srdce. Chytím sa na miesto kde je. Pozriem sa zase na les ale už mi príde iný. Nevyžaruje s neho pokoj ale naopak. Asi to je preto čo sa teraz deje. Nie. Je to preto. Musím zistiť prečo ide s nami. Ale Soňa mi to nikdy nepovie a Shiro určite o ničom nevie však ho ani nepozná. A jeho sa to pýtať nebudem nechcem s ním ani vôbec hovoriť. Už tam chcem byť a všetko vedieť ale ešte nás čaká niekoľko hodinová cesta. Zase vydýchnem a začnem spomínať na detstvo.


Kam dál